fond menu menu menu menu menu menu
Dorika


Pisali nam

Darujte dve percenta

virag

Dejiny

    Dorota Kanthová, ktorú najčastejsie sme oslovovali ako Dórika, spomedzi štyroch vnúčat bola najhúževnatejšia. Narodila sa 16. 4. 1989 a o dva roky neskôr sa narodil jej brat, Dávid. Nebola chorľavá, prekonala iba bežné detské choroby. V apríli 2000 obaja dostali angínu, naraz užívali antibiotiká, naraz išli na kontrolu. Bolo konštatované, že Dórika je, na rozdiel od svojho brata, v poriadku. Dórika, žiačka príma - prvého ročníka Gymnázia Hansa Selyeho v Komárne nastúpila do školy a Dávid naďalej užíval lieky a ďalších desať dní pobudol doma. Bezstarostny zivot Prešiel mesiac. Dórika sťažovala na únavu, bola bledá a trpela nechutenstvom. My, rodičia tieto príznaky sme pripisovali jarnej únave, blížiacemu sa koncu školského roka. Možno by pomohlo, keby užívala vitamíny, radili sme sa s detskou lekárkou, ktorá dala vyhotoviť krvný obraz. Odber krvi sa uskutočnil druhého júna o ôsmej ráno, napoludnie nám oznámili výsledok:

    Dórika má akutnú lymfoblastickú leukémiu.
    Popoludní o piatej už ležala na Onkologickom oddelení Detskej fakultnej nemocnice s poliklinikou v Bratislave. Dórika začala húževnatý boj o život. Snažili sme sa ju upokojiť, že ostatné deti na oddelení, ktoré nemajú vlasy, sú liečené na inú chorobu. Po čase sme jej museli vysvetliť, že má leukémiu, a ona si bola hneď vedomá toho, že ide o smrteľnú chorobu. Pokúsili sme sa ju uchlácholiť, že lekári túto chorobu už dokážu vyliečiť.

    V prípade Dórikinej leukémie bola šanca na úspešnosť liečby 70-75 percentná a prognózy sú sľubné aj preto, že ochorenie diagnostizovali v ranom štádiu, konštatovali lekári. Nádejou nás napĺňal aj skutočnosť, že jej organizmus dobre reagoval na chemoterapiu. O transplantáciu kostnej drene lekári neuvažovali, v jej prípade nebolo to potrebné.

    Ja, Dórikina matka, bola som pri nej počas celej liečby, vyžiadala som kópie dcériných výsledkov. Netajila som, že diagnózu a liečebné postupy chceme konzultovať s inými odborníkmi.

    Hľadali sme pomoc v Budapešti, Prahe i vo Švajčiarsku. Odvšadiaľ prichádzala rovnaká odpoveď: doterajší spôsob liečby je správny, bolo by zbytočné previesť dieťa inam.

    Všetci nám chceli pomáhať. Zmámi i neznámi ľudia. Odporúčali nám rôzne prípravky na posilnenie imunitného systému, doplnenie výživy a odstránenie nežiadajúcich následkov chemoterapie, ktoré sme si aj zadovážili. Tieto Dórike sm nemohli podávať, pretože lekári namietali, že pacientka dostáva všetko, čo potrebuje. Tieto prípravky nepoznajú, nie sú uvedené v zozname liekov, snáď po ukončení chemoterapie ich budeme môcť aplikovať.

    Na požiadanie lekárov zháňali sme darcov krvi. Naši známi z Komárna a okolia pricestovali do Bratislavy a priamo v nemocnici darovali krv. Pomáhali nám i neznámi ľudia. Medzi darcami krvi boli aj trinásti vojaci čestnej stráže prezidenta republiky.

    Prvé štádium liečby bolo najhoršie. Po zahájení chemoterapie neboli zničené iba choré bunky, ale bola narušená funkčnosť skoro všetkých orgánov. Bezstarostny zivot Denne sme túžobne očakávali zlepšenie krvného obrazu (zvýšenie počtu leukocytov, trombocytov, hemoglobinu), výsledkov pečeňových testov, zmiznutie áft a pľuzgierov, zmiernenie bolesti a dobré výsledky odberov kostnej drene. Pokračovali infúzie, zvracania, stavy leukopénie, stvrdnuté žily na rukách. V júli požiadala som o zavedenie "komôrky" - port-a-cath, aby infúzie nemuseli pichať do žíl, ale do komôrky pod klúčnou kosťou. Tešili sme sa, lebo remisia pretrvávala. Dórika koncom augusta opäť bola leukopenická, už týždeň mala vysoké teploty, dostala zápaľ pľúc. Mysleli sme si, že dôjde k tomu najhoršiemu. Húževnato bojovala, dodžiavala pokyny lekárov. Podarilo sa jej úspešne zabojovať a túto chorobu zdolať. Od hospitalizácie po prvýkrát dňa 8. septembra bola prepustená do domáceho liečenia na dobu 5 dní.

    Druhé štádium liečby bolo znesiteľnejšie. Pobyt v nemocnici bol kratší a predlžoval sa pobyt domáceho liečenia (od 17.9. - 12 dní, od 3.10. - 9 dní, od 20.10. - 6 dní, od 30.10. až 28 dní, od 2.12. - 3 dní, od 8.12. - 5 dní).

    S napätím sme očakávali výsledky kontroly kostnej drene odobratej 20.11. Výsledok bol opäť dobrý: remisia pretrváva. Dňa 13.12.2000 sme vycestovali do Bratislavy s tým, že Dórika dostane infúziu a vrátime sa domov. Infúziu však nedostala, pretože hladina stopových prvkov nedosiahla merateľnú úroveň. Lekári nedokázali zistiť príčiny tohto stavu, chemoterapiu prerušili. Dórika začala ochrnievať. Poslali ju k neurológovi a začali s ňou cvičiť. Nemocnica sa pripravovala na Vianoce. Dňa 23.12. Dóriku pustili domov. Po prvýkrát sme potrebovali invalidný vozík. Povzbudzovali nás, že ide o prechodný stav, ona na všetko reaguje inak, než ostatné deti, o dva dni už bude behať. Dňa 27.12. sme sa mali v Komárne hlásiť na odber krvi a v prípade dobrých výsledkov koncom roka by sme pokračovali v chemoterapii. Podľa "Protokolu II. ALL-BFM 95" Dóriku čakali dve cytostatiká, po týždni tie isté cytostatiká a záverečná kontrola kostnej drene, čo by znamenalo asi mesačný pobyt v nemocnici. Potom by ju čakala udržiavacia fáza liečby.

    Dňa 24. decembra sme ozdobili vianočný stromček. Dóriku zo všetkých darčekov najviac zaujal malý biely plyšový psík, pritisla si ho k sebe, ostatné darčeky ani nepozrela. Na druhý deň okolo jednej jej prišlo zle. Službokonajúci lekár nám odporučil, aby sme ju odviezli do nemocnice. Dórika odmietla ísť. Podalili sme sa vydali na cestu. Dorazili sme na parkovisko, tam nás už čakali. Dórika sa ešte pozdravila sestričkám. Posadili sme ju do vozíka. Keď sme prišli do budovy, zbadala vrátničku, povedala: "nemôžem dýchať". Boli to jej posledné slová. Leteli sme k výťahu. Onkológia je na mínus druhom poschodí. Výťah smeroval dola, Dórika vtedy už smerovala hore. Popoludní o štvrtej, v deň Ježišovho narodenia... Lekári sa ju snažili resuscitovať, ale už boli bezmocní.

    S vykonaním pitvy sme súhlasili. V protokole o pitve je uvedené, že bezprostrednou príčinou smrti bol vred na hrubom čreve. Dórika nezomrela na leukémiu, ale následkom vedľajších účinkov chemoterapie. Brat, sesternice i spolužiaci boli s Dórikou v kontakte do poslednej chvíle - telefonicky, prostredníctvom listov, kresieb. Odkazy prichádzali- odchádzali až do 25. decembra 2000.

    Po siedmich mesiacoch nadľudského a húževnatého boja o život, zápasu a dúfania, sa na nás zrútila všetka bolesť sveta. Cítili sme, že niet cesty ďalej.
    Niet cesty ďalej? Mesiac po Dórikinom odchode sme sa rozhodli, že založíme nadáciu. Krajský úrad v Nitre už dňa 12.2.2001 zaregistrovala Fond Doroty Kanthovej, ktorý má právnu formu neinvestičného fondu. Cieľom fondu je v Dórikinom mene pokračovať v boji proti rakovine, prispieť k zlepšneniu zdravotnej starostlivosti, podmienok a úspešnosti liečby, poskytnúť pomoc tým deťom, ktoré sú na to najviac odkázané a zvýšiť účinnosť opatrenív prevencii proti rakovine.

    JUDr. Mária Kanthová a Mgr. Gejza Kantha





slovak

magyar

english

Created by SWINGdesign & KWeb
Webmaster: KWeb